(1901 – 1976)
Zdenka Valent Belić
Slovenská vojvodinská spisovateľka pre deti, redaktorka detských časopisov a autorka divadelných a rozhlasových hier Adela Petrovičová-Čajaková svoj najväčší literárny a spoločensko-kultúrny prínos dosiahla už v mladosti, v období pred druhou svetovou vojnou, kým ešte žila v Báčskom Petrovci. Po repatriácii namiesto lepšieho a duchovne bohatšieho života ako očakávala, jej rodinu postihol ťažký osud, ktorý ovplyvnil aj jej tvorivosť.
Adela Čajaková sa narodila 25. apríla 1901 v Báčskom Petrovci v známej spisovateľskej rodine Čajakovcov. Dedo Janko Čajak (1830 – 1867) bol štúrovský básnik, Pavol Dobšinský (1828 – 1885), s ktorým jej otec vyrastal, najvýznamnejším zberateľom a upravovateľom slovenských ľudových povestí. Otcova teta, Terézia Vansová (1857 – 1942) predstaviteľkou prvej generácie realizmu na Slovensku, a otcov ujo, Karol Medvecký, kňazom v Selenči, zatiaľ čo jej otec, Ján Čajak (1863 – 1944), je významným prozaikom a zakladateľom slovenskej vojvodinskej literatúry, ktorá sa práve s jeho príchodom a tvorbou začala rozvíjať ako autochtónny literárny a kultúrny kontext. Čajak bol významnou osobnosťou miestneho kultúrneho života a školstva a je jedným zo zakladateľov slovenského gymnázia v Báčskom Petrovci, Matice slovenskej v Srbsku, redaktorom literárneho časopisu Náš život a aktívnym spolupracovníkom Matice srbskej. Adelin vlastný brat, Ján Čajak ml. (1897 – 1982), bol spisovateľom a popredným predstaviteľom slovenskej realistickej prózy.
Okrem brata Adela Čajaková mala dve sestry. Najstaršia Terézia po záverečných skúškach na dievčenskej škole v Novom Sade pracovala ako poštová úradníčka v Petrovci a v Kulpíne a od roku 1916 bola manželkou silbaškého farára Michala Šustera. Najmladšia sestra bola pomenovaná po svojej matke Kornélii a tiež absolvovala šesť ročníkov gymnázia v Petrovci a dievčenskú školu v Novom Sade.
Keďže si ich otec s učiteľským platom nemohol dovoliť poslať ich do školy v meste, dal deti na súkromné hodiny pani Ferencovej v Petrovci, ktorá týmto spôsobom pripravila všetky tri sestry, ktoré potom skladali skúšky na Dievčenskom meštiackom gymnáziu v Novom Sade (1915 – 1917). Adelu neskôr súkromne učila učiteľka Mária Kubányová a skúšky absolvovala na ženskej škole v Subotici. Počas prvej svetovej vojny navštevovala Učiteľský ústav v Sarvaši a v rokoch 1918 – 1922 Ženský učiteľský ústav v Bratislave.
Povzbudená literárnou atmosférou vo svojej rodine už po strednej škole začala písať. Prvú báseň Akordy piesne podzimu publikovala v roku 1923 v časopise Svit a neskôr uverejnila poviedky Mária a Na pašienkovom vršku v Našom živote.
Ako mladá dvadsaťročná učiteľka v roku 1922 začala pracovať v Petrovci. Štátnu skúšku zložila v roku 1926 a v tom istom roku sa vydala za kňaza Mirka Petroviča (1899 – 1983), s ktorým mali tri deti Kornéliu-Soňu, Mirka a Fedora.
Len rok pred tým, v roku 1921, bol založený Ústredný spolok československých žien a hneď nato pobočka v Petrovci. Adela sa zapojila do práce tohto združenia a po roku 1932 do práce Matice slovenskej v Juhoslávii (dnes Matica slovenská v Srbsku), keď sa stala predsedníčkou Divadelného výboru. Na tomto poste zostala od roku 1933 do roku 1938. Počas toho obdobia pravidelne písala články pre časopis Náš život, ktorý redigoval jej otec, o práci výboru a o divadelných predstaveniach prvých divadelných prehliadkach v Petrovci, Starej Pazove a Kovačici atď. V tom období intenzívne tvorila. Básne a prózy publikovala v časopisoch Svit, Náš život, Národná jednota a v Národnom kalendáre vydávanom v Báčskom Petrovci.
Adela Čajaková vynikla tiež ako režisérka, herečka a autorka viacerých dramatických textov. Krátko po jej návrate do vlasti, 18. decembra 1923, pri príležitosti 60. narodenín jej otca, bola na gymnáziu v réžii brata Jána Čajaka mladšieho uvedená jej trojaktovka Slečna inžinier. Hra bola úspešná a reprízovaná 2. februára 1924.
Údaje o jej hrách a inscenáciách nachádzame veľmi málo. V novinách Národná jednota (1924, č. 34, s. 3) písalo, že v prvý deň Slovenských národných slávností v Petrovci (10. augusta 1924) odohrala Sokolská jednota hru v troch dejstvách Koniec pohádky. Adela Petrovičová–Čajaková napísala ešte tri hry a to komédie Kukučka a Zbohom, pán profesor a drámu Mesiac na nebi.
Ako písalo v Národnej jednote (1935, č. 33), Adela Petrovičová napísala hru Pán pekelnej doliny. Hra má tri dejstvá a bola neskôr vydaná s názvom Inžinier Hora. Je to vlastne jediný Adelin text, ktorý sa zachoval v knižnom vydaní. Publikáciu vydala Slovenská jednota s podporou Tlačiarne a. s. v roku 1942 v Báčskom Petrovci.
Ako učiteľke jej veľmi záležalo na tom, aby slovenské deti v Juhoslávii mali svoj vlastný časopis. Predtým existovali dva, ale oba rýchlo zanikli. Práve preto, aby sa toto biele miesto zaplnilo, Školský výbor Matice slovenskej v Juhoslávii nariadil založenie časopisu, a to ešte pred augustovými slávnosťami v roku 1939. Za redaktorku týchto novín bola vymenovaná Adela. V tom čase na Slovensku vychádzal časopis s názvom Slniečko, ktorý sa stal predlohou pre tento časopis, a preto bol nazvaný Naše slniečko. Taktiež bolo určené, aby tento časopis nebol chudobnejší ako ten, ktorý vychádza na Slovensku, teda nesmel mať menej ako 20 strán a musel aj vizuálne, výtvarne uspokojovať. Aby sa to dosiahlo, ilustrovanie časopisu zverili Zuzke Medveďovej, prvej slovenskej akademickej maliarke vo Vojvodine.
Prvé číslo časopisu Naše slniečko vyšlo v októbri 1939. Časopis vychádzal mesačne počas školského roka. Do vojny vyšlo celkovo 15 čísel, z ktorých prvých osem redigovala Adela. Od 13. novembra 1940 sa šéfredaktorkou stala Oľga Babylonová–Garajová.
O dobrej spolupráci medzi Petrovičovou a Medveďovou písal aj jej otec vo svojich Rozpomienkach: „Zriedkakedy som v mojom živote videl také dve harmonické duše, ako čo boli tieto dve. S takou láskou, porozumením sa radili a pracovali, že tento zjav ma hlboko dojal a tešil som sa mu nesmierne. Hneď po vydaní prvého čísla zrejmý bol účinok na deti a na ich rodičov. Deti až hltali Naše slniečko a tiež ho aj ich rodičia so záujmom čítali.“
Okrem tohto časopisu Adela redigovala aj prílohy pre deti pre Národný kalendár a Národnú jednotu.
Keď v apríli 1941 bola obsadená Báčka, Petrovac bol premenovaný na Petröcz a Adela bola prepustená, takže nepracovala až do oslobodenia v októbri 1944. Počas vojny bol Čajak spolu s celou rodinou pod neustálym policajným dohľadom. To však nezabránilo jej manželovi, kňazovi Mirkovi Petrovičovi, aby pomocou tajnej vysielačky vysielal program, ktorý začínal slovami: „Bum, bum, bum! Londýn volá, volá Londýn!“ horthyovci ho hľadali kvôli tejto nelegálnej činnosti, ale on menil punkty, takže sa im ho nepodarilo chytiť až do konca vojny.
Keď Slovenská jednota, časopis slovenskej menšiny v Maďarsku, začala vychádzať ako denné noviny a jej otec sa stal jedným z redaktorov, Adela bola poverená redigovaním detskej prílohy Naša jar. Príspevky do tohto detského časopisu dostávala aj od iných autorov, ale keďže ich bolo veľmi málo, väčšinu textov si musela napísať sama.
Toto tvorivé úsilie redigovať časopis pre deti bolo pre Adelu zrejme podnetné. Ako Ada Petrovičová zverejnila knihu detských básní Drobné kvietky (1943), potom zbierku detských rozprávok V čarovnej ríši rozprávok (1943). Jedinou knihou, ktorú po tomto období vydala, bola Maškrtnice (1973). Vyšla až o tridsať rokov neskôr v Novom Sade a vlastne predstavuje výber z jej tvorby. Obsahuje štyri poviedky pre deti: Maškrtnice, Ako začala chodiť do školy malá sálašanka, Keď sa psí svet obrátil hore nohami a Capkove dobrodružstvá.
Autorka sa nevyhla moralizovaniu, mentorstvu, didaktizovaniu a niekedy aj prehnanej sentimentalite, čo už bolo v tom čase bežným vzorom pri písaní detskej literatúry s jediným cieľom upriamiť pozornosť dieťaťa na etické aspekty a mravne ho vychovávať. Ale napriek týmto prvkom Petrovičová ako detská autorka prispela k tvorbe modernej vojvodinskej prózy pre deti.
Vojna sa skončila a jej manžel sa stal kňazom a tajomníkom biskupa a Adela sa vrátila do základnej školy. Trpká skúsenosť s prenasledovaním, nedávna smrť otca, ako aj vedomie, že okolnosti v krajine sa vyvíjajú iným smerom, už v tých dňoch dozreli do pevného zámeru záchranného návratu na Slovensko.
Počas letných prázdnin toho istého roku Adela s ochotníkmi inscenovala Gogoľovu Ženbu a potom usporiadala divadelné turné po slovenských miestach v Maďarsku, v Békeskej Cabe, Pitvarosi, Banhédesi a iných mestách, pričom cestovala spolu so svojou dcérou Kornéliou. Do rodiska sa už nevrátili. Odišli k bratovi Jánovi Čajakovi ml. do Budapešti, ktorý v tom čase pôsobil ako kultúrny atašé na československom veľvyslanectve, a potom šli ďalej do Bratislavy, aby pripravili presťahovanie celej rodiny.
Jej úprimné nadšenie z návratu na Slovensko dokazuje článok, ktorý pomenovala podľa kampane Mať volá a v ktorom píše: „Využite príležitosť, neváhajte, baľte sa, očakávajú nás a potrebujú.“ Vtedy ešte nevedela, aké ťažké roky na Slovensku ju čakajú.
V prvých rokoch sa zdalo, že rozhodnutie presťahovať sa bolo správne. Adela bola dobre prijatá. Časopis Živena roku 1945 (č. 3 – 5, s. 105 – 106) uverejnil článok Vítame na Slovensku Adu Petrovičovú. Autorka píše o kultúrnom poslaní, ktoré mala medzi Slovákmi na Dolnej zemi, utrpení, ktoré prežila počas maďarskej okupácie a o radosti, že sa konečne vrátila domov. Živena ju požiadala o príspevok a odkázala jej, že im bude cťou, aby sa stala ich členkou. Adela im napísala list a poďakovala sa vo svojom mene a v mene svojich krajanov z Juhoslávie za vrúcne privítanie a tiež za to, že im umožnili návrat do krajiny predkov.
Petrovičová na výzvu písať do časopisu Živena okamžite zareagovala a v roku 1946 uverejnila úryvok z románu o juhoslovanských Slovákoch Udavač, ako aj rozsiahly text Juhoslovanskí Slováci v časoch utrpenia a význam ich presídlenia do starej vlasti, ktorý sa predniesol na valnom predstavenstve Živeny v Ružomberku. V tomto texte sa zamerala predovšetkým na fašistické útoky, partizánov, ktorí vo vojne padli a nezabudla požiadať, aby sa slovenským osadníkom vyšlo v ústrety a pomohlo v ťažkých začiatkoch budovania nového života v drahej ČSR.
Po príchode do Bratislavy získala Adela slušné zamestnanie a v rokoch 1945 – 1947 pracovala v juhoslovanskom oddelení Osídľovacieho úradu a potom niekoľko rokov v Ústave pre výskum verejnej mienky. V Bratislave bola stále literárne činná a písala rozhlasové hry, ktoré vysielal Bratislavský rozhlas.
Prišiel však február 1948 a s ním aj Rezolúcia Informbyra, čo malo za následok, že veľká časť imigrantov z Juhoslávie sa zrazu stala podozrievavou. Nevinní ľudia boli nazývaní „Titovými agentmi“ a súdení za protištátnu činnosť. V roku 1950 bol jej manžel Mirko Petrovič zatknutý a následne odsúdený na 23 rokov väzenia v procese proti vtedajšiemu veľvyslancovi Šefikovi Kevičovi a ďalším. Táto udalosť silno zasiahla celú rodinu. Adelu prepustili z práce a istý čas sa venovala účtovníctvu. Deti Kornélia a Mirko boli vylúčení z vysokej školy, zatiaľ čo najmladšiemu Fedorovi nebolo dovolené maturovať. Ale tým sa to neskončilo. Na Štedrý deň v roku 1952 ju spolu s deťmi násilne presťahovali do schátranej drevenice v obci Oravská Polhora na severe Slovenska neďaleko poľských hraníc. S nimi šla aj sestra Terézia, vtedy už vdova, spolu s deťmi. V decembri 1959 bol Mirko Petrovič podmienečne prepustený z väzenia, žil so svojou rodinou v Bobrove, ale nebolo mu dovolené pracovať ani poberať dôchodok. V roku 1968 bol rehabilitovaný a potom im bolo dovolené vrátiť sa do Bratislavy, kde im pridelili byt na Meteorovej ulici. Keď sa zdalo, že sa konečne rodina pozviecha, dcéra Kornélia zomrela na rakovinu.
Zostalo zapísané, že Adela v tých rokoch často sedávala pri kachliach a keď si bola istá, že je sama, pálila rukopis. Pravdepodobne šlo o trojzväzkový román Braňova družina na tému protifašistického boja. Do ohňa vkladala stránku po stránke, kapitolu po kapitole, opakujúc slová ako mantru: „Toto je pre Kornéliu, toto je pre manžela, dve kapitoly pre nešťastných synov, ďalšia pre Čajakovcov…“ Keď jej neskôr vyčítali, že zničila dielo, rezignovane odpovedala: „Záleží na tom, či svoje vyznania spálim ja, alebo oni?“
Adela Čajaková–Petrovičová zomrela v Bratislave 5. mája 1976 krátko po dovŕšení 75 rokov. Jej manžel žil ešte niekoľko rokov a 4. januára 1983 sa k nej pridal v rodinnej hrobke na cintoríne v Slávičom údolí, kde boli pochovaní spolu s dcérou Kornéliou.
V Báčskom Petrovci, ale ani v iných osadách, nie je po nej pomenovaná žiadna ulica, pamätník alebo inštitúcia. Možno je jediným „pamätníkom“ nástenná maľba na dvore Podnikateľského informačného centra, ktorá vznikla v roku 2013 v rámci projektu s názvom Vojvodina – miesto významných Sloveniek a ktorý realizovala Akadémia ženského podnikania z Báčskeho Petrovca. Autorkami nástennej maľby sú Tijana Petrović a Tamara Jeremić a na nej je vyobrazených pätnásť významných slovenských žien vrátane Adely Petrovičovej–Čajakovej.