Zdenka Valentová-Belićová
V prvej polovici 20. storočia sa slovenské ženy vo Vojvodine začali pod vplyvom podobných aktivít žien na Slovensku organizovať do ženských spolkov. Ako vzor v ich organizovaní slúžilo združenie Živena, ktoré pôsobilo v druhej polovici 19. storočia (1869 – 1918) a ktorého jedným z hlavných cieľov bolo posilnenie postavenia slovenských žien v Uhorsku. Toto združenie zohrávalo významnú úlohu pri formovaní a kodifikácii slovenského národa, pretože veľmi skoro po jeho založení dostali iné slovenské spoločnosti a inštitúcie zákaz činnosti. Práve toto je dôvod, prečo sa najčastejšie ako hlavný význam tohto spolku uvádza podporovanie národného povedomia, a tým sa do značnej miery zanedbáva jeho príspevok k emancipácii a posilňovaniu ženského sebavedomia slovenských žien v Uhorsku. Tieto združenia – tak Živena ako aj Ústredný spolok československých žien v Kráľovstve Srbov, Chorvátov a Slovincov, založený po prvej svetovej vojne, sa primárne zasadzovali o boj za práva žien, ako aj o posilnenie aktívnej účasti v kultúrnom živote a prijímanie zodpovedných úloh. Združenie Živena bolo založené 4. augusta 1869 v Turčianskom Svätom Martine v rámci slávnosti, ktorú organizovala Matica slovenská. V proklamácii sa uvádza, že hlavným cieľom je „dôstojnému pochopu povolania ženského pohlavia zodpovedajúce tak účinkovať, aby slovenské dcéry, ktorejkoľvek vrstvy vlasti našej, vzdelaly sa za mravné, súce, pilné hospodyne a za horlivé dcéry vlasti a národa“. Slovenské ženské časopisy, koncipované v prvom rade ako písanie žien ženám, v tom čase prispievali k vzdelávaniu slovenských žien, a to sú: Almanach Živeny (od 1872), Letopisy Živeny (od 1896), prvý ženský časopis Dennica (od 1898) a časopis Živena (1910).
Silné rodinné a priateľské väzby, ktoré spájali Slovákov z Hornej a Dolnej zeme v Uhorsku, prispeli k spolupráci vo viacerých oblastiach: vedeckej, cirkevnej, vzdelávacej, literárnej a kultúrnej.
Po rozpade Rakúsko-Uhorska a vzniku nových krajín sa Slováci žijúci vo Vojvodine ocitli mimo svojej domovskej krajiny. Práve preto sa väčšina vtedajších spoločenských a kultúrnych aktivít zameriavala na zakladanie svojich vlastných slovenských ustanovizní a inštitúcií. Tak vznikol spolok žien. Ľudmila Hurbanová spolu s ďalšími aktivistkami založila v roku 1921 Ústredný spolok československých žien v Kráľovstve Srbov, Chorvátov a Slovincov a bola jeho prvou predsedníčkou až do roku 1924, keď bola do tejto funkcie zvolená Eržika Mičátková, ktorá na poste zotrvala do roku 1932, keď bola v Juhoslávii založená Matica slovenská a odvtedy v rámci matice fungoval aj spolok žien.
Zakladajúce zhromaždenie spolku sa konalo 11. mája 1921 v Novom Sade a stretlo sa na ňom viac ako sto žien a dám, ale aj mužov zo všetkých slovenských miest zo Sriemu, Banátu a Báčky. Iniciátorkou zhromaždenia bola Štefánia Mičátková, manželka Dr. Ľudovíta Mičátka (brata Eržiky Mičátkovej). Heslo novozaloženého združenia bolo: „Sily jednotné, rozdrobené zjednotiť k uskutočneniu národného cieľa, na poli sociálnom pomáhať, podporiť a dľa možnosti k uľaveniu nedostatkov prispieť“ (Národná jednota 2, 1921, č. 21). Toto združenie pôsobilo v rámci Československého zväzu v Kráľovstve Srbov, Chorvátov a Slovincov (neskôr Juhoslávie) a svoje aktivity rozšírilo v takmer všetkých slovenských a českých dedinách v tejto oblasti. Združenie pôsobilo prostredníctvom organizácie výstav a divadelných predstavení, zbieralo dobrovoľné dary pre detský domov v Kovačici (založený v roku 1920), propagáciu kníh, časopisov a čítania všeobecne, ako aj organizovanie prednášok pre ženy na rôzne témy. Ľudmila Hurbanová bola jednou z prednášajúcich. V roku 1929 prednášala oslovenskej muzeálnej spoločnosti, kým v roku 1923 hovorila O vďačnosti naším národným predákom, a v roku 1928 o 25-ročnej práci divadelných ochotníkov v Starej Pazove.
Podľa zachovaných dokumentov a zápisníc poslaním tejto spoločnosti bolo vytrhnúť ženu zo sociálnej pasivity, zabezpečiť jej verejnú a sociálnu prácu, oboznámiť ju s jej právami a povinnosťami v štáte, aby sa stala aktívnou a užitočnou občiankou Kráľovstva Srbov, Chorvátov a Slovincov. Spôsoby dosiahnutia cieľov sú: vzájomné informovanie a samovzdelávanie, vzdelávacie kurzy, verejné prednášky a diskusie na témy týkajúce sa práv a povinností žien v spoločnosti a štáte; zriadenie knižníc a čitární, v ktorých sa budú poskytovať knihy a časopisy zaoberajúce sa ženskou tematikou. Združenie založilo pobočky v jednotlivých slovenských dedinách.
Ústredný spolok československých žien v Kráľovstve Srbov, Chorvátov a Slovincov spolupracoval aj s ďalšími ženskými spolkami predovšetkým s Kolom srbských sestier. Informácie o tom nájdeme v septembrovej Živene v čísle 9 z roku 1921, kde sú na strane 178, okrem založenia tejto spoločnosti uvádza, že „začiatkom septembra (1. – 3.) mal byť v Belehrade kongres Zväzu juhoslovanských žien. I tento spolok je výslovne národného charakteru, v ňom Srbky, Chorvátky a Slovinky v jednu snahu spojené chcú pracovať na národnom a vzdelanostnom povznesení juhoslovanských žien, chcú však pri tom pestovať i čím užšie sesterské styky s inoslovanskými ženami a ich spolkami. My Slovenky od Živeny tiež želáme si vstúpiť s oboma spolkami do sesterského pomeru a dosiahneme to najľahšie prostredníctvom svojich rodných sestier v kráľovstve SHS.”
Väzby so srbskými združeniami boli také silné, že predstaviteľky tohto združenia boli v roku 1922 hosťky na svadbe kráľa Aleksandra I. s kráľovnou Marijou a o niekoľko rokov neskôr – v roku 1928 bolo mnohým Slovákom, vrátane Hurbanovej a Mičátkovej, udelený Rád Svätého Sávu.
Jednou z oblastí činnosti spoločnosti bola sociálna ochrana slovenských žien. Napríklad v roku 1928 sa usporiadalo mimoriadne zasadanie Ústredného spolku československých žien pri príležitosti ochrany dievčat a žien, ktoré slúžili ako slúžky v Belehrade, ako sa v tom čase nazývalo – bedinerky, ktorých ľudské a pracovné práva boli veľmi často ohrozené. Počas mnohých stretnutí a prednášok sa združenie pokúsilo zvýšiť povedomie týchto žien o ich právach a posilniť ich postavenie.
Jednou z úloh bolo aj vzdelávanie žien v oblasti zdravia. Ženy sa učili, ako prebaľovať bábätká, ako ich kŕmiť a udržiavať hygienu, ale hovorili tiež o volebných právach v komunálnych a štátnych voľbách a o potrebách telesnej výchovy, ktoré v tom čase aktívne propagovali sokolské spoločnosti.
Ak vychádzame z moderného chápania pojmu práva žien, môžeme tieto dve združenia zaradiť do oblasti klasického liberálneho feminizmu, ktorý si stále zachováva rozdelenie na súkromné a verejné. V združení, pokiaľ ide o rodovú rovnosť a boj za práva žien, sa nedotýkajú sféry súkromného života, ale sa zameriavajú na sféru verejného života. Vidíme to na témach, ktorým sa venujú na prednáškach – od vzdelávania a publikovania po podnikanie žien, ignorovanie alebo dokonca podporu koncepcie existujúcej úlohy žien v manželstve a vykorisťovania žien v súkromnej sfére. Napriek tomu sú obe tieto združenia naďalej príkladom toho, ako sa dobýja nový priestor slobody pre ženy. Vďaka nim ženy začali písať literárne a publicistické texty, čo im umožnilo reprezentovať ich záujmy, verejne hovoriť o svojich potrebách v podobe prístupnej aj širšej populácii.
Blízke priateľky a spolupracovníčky Ľudmily Hurbanovej a Eržiky Mičátkovej sú dve zo štyroch najvýznamnejších predstaviteliek vojvodinských slovenských aktivistiek z konca 19. a prvej polovice 20. storočia. Druhé dve sú Marína Maliaková (1878 – 1946) a Adela Čajaková – Petrovičová (1901 – 1976). Aktivistky, ktoré sú tiež významné a mali by sme ich spomenúť, sú: Marína Horvátová, Ľudmila Kvačalová, Mária Medvecká, Marína Ormisová – Maliaková, Anna Pivková, Terézia Vansová, Oľga Krnová, Ľudmila Markovičová atď.
Ľudmila Hurbanová
(1878 – 1969)
Dramatička, herečka, predsedníčka Ústredného spolku československých žien v Kráľovstve Srbov, Chorvátov a Sloviniek Ľudmila Hurbanová, sa narodila 8. júna 1878 v Starej Pazove v chýrečnej rodine slovenských intelektuálov a kňazov. Jej otcom bol kňaz zo Starej Pazovy Vladimír Hurban (1850 – 1914) a starý otec spisovateľ a revolucionár Jozef Miloslav Hurban (1817 – 1888). Ľudmilina matka bola z rodiny Štúrovcov (Ľudovít Štúr bol kodifikátorom spisovnej slovenčiny), zatiaľ čo jej vlastný brat, Vladimír Hurban Vladimírov (VHV) bol významným slovenským dramatikom (1884 – 1950).
Ľudmila Hurbanová ukončila štyri ročníky slovenskej základnej školy v Starej Pazove u učiteľa Martina Kopčíka. Piaty a šiesty ročník navštevovala v chorvátskej škole u učiteľky Ljubice Pavićevićovej. Dva roky študovala v Záhrebe na škole, ktorú založil chorvátsky maliar, kultúrny a verejný pracovník Isidor Kršnjavi. V tomto meste si zdokonaľovala nemecký a francúzsky jazyk a hovorila ním dokonale.
Fakty z jej súkromného života svedčia aj o jej osobnom boji za postavenie žien, teda o tom ako chápala postavenie žien v spoločnosti. Aj keď bola zasnúbená s Fedorom Ormisom, ktorý bol evanjelickým kňazom v Binguli, nevydala sa. Zásnuby zrušila, keď si uvedomila, že jej budúci manžel očakával, že opustí kultúrne a verejné aktivity a že sa v budúcnosti bude venovať výlučne domácim prácam a prácam na poli. Po smrti svojich rodičov viedla domácnosť svojho brata, kňaza, a pomáhala mu v kancelárii, kde tridsať rokov viedla matričné knihy. Po smrti svojho brata zostala vo farskom dome slovenského evanjelického kostola a kňaz Vladimír Vereš, ktorý vystriedal jej brata na mieste kňaza, prijal Ľudmilu ako príbuznú do rodiny.
Aj keď sa ako spisovateľka neafirmovala vo väčšej miere, je potrebné spomenúť jej skromné literárne dielo. Od roku 1915, keď začala písať, do roku 1957 napísala 32 literárne a publicistické texty a publikovala ich v novinách a časopisoch v rakúsko-uhorskej ríši, ale aj v Juhoslovanskom kráľovstve a Československu. Skutočnosť, že počas svojho života vydala iba dva texty pod vlastným menom, svedčí o brzdení jej otvoreného angažovania sa, teda o prekážkach na tejto ceste. Sú to články November a Rozpomienka na Martina Kukučina. Na iných miestach použila iniciály a pseudonymy, ako napr: B., Ďurko, Ďurko Pazovský, jeden z obecenstva, teta Ľudmila atď. V rukopise zostali dva nepublikované menšie texty Dúha a Podjeseň.
Ľudmilin najväčší angažmán patril divadlu. V období rokov 1903 – 1925 hrala, režírovala a organizovala množstvo ochotníckych divadelných predstavení v Starej Pazove a neustále viedla divadelnú kroniku staropazovských ochotníkov (1903 – 1933), ktorá vyšla v slovenčine až v roku 1993 ako Kronika divadelného ochotníctva v Starej Pazove v rokoch 1903 – 1933. Táto kniha je zároveň jej najvýznamnejším dielom.
Láska k divadlu bola v tejto významnej rodine slovenských intelektuálov rodinnou tradíciou. Ľudmilina babička, Anička Jurkovičová, bola prvou slovenskou herečkou a jej otec Vladimír Hurban bol členom organizačného výboru Srbského národného divadla. Najväčšie výsledky v oblasti divadelného umenia dosiahol jej brat Vladimír Hurban Vladimirov, dramatik (1884 – 1950) a keby mu predčasné úmrtie nezabránilo aj Sveto Hurban (1909 – 1933), herec Srbského národného divadla v Novom Sade a Slovenského národného divadla v Bratislave.
V rámci divadelnej a literárnej tvorby je potrebné spomenúť jej dramatizáciu poviedky Rysava jalovica Martina Kukučina, ktorú hrali na tunajších pódiách ale aj na Slovensku. Hurbanova napísala aj dve jednoaktovky Na letnom byte, Stôl, 8 bájok a 7 krátkych poviedok. Po srbsky napísala rozprávku pre deti Dečaci i ptice (Chlapci a vtáky).
Ako korešpondentka-novinárka písala články do viacerých novín na Slovensku vrátane Národných novín a Národnej jednoty. Písala aj pre detský časopis Zornička, ženský časopis Živena, pre cirkevný mesačník slovenskej evanjelickej cirkvi, ako aj pre Národný kalendár.
Spolu s bratom Vladimírom sa stala oporou a hybnou silou kultúrneho života v Starej Pazove. Často cestovala k príbuzným na Slovensko a po celý život intenzívne udržiavala vzťahy s priateľmi a príbuznými v tejto krajine. Naposledy bola na Slovensku v lete 1960 v Bratislave. Navštívila Budapešť, Viedeň a Benátky. Zomrela 19. októbra 1969 a bola pochovaná na staropazovskom cintoríne v rodinnej hrobke.
Eržika Mičátková
(1872 – 1951)
Slovenská spisovateľka, prekladateľka, aktivistka za práva žien a predsedníčka Ústredného spolku československých žien v Kráľovstve Srbov, Chorvátov a Sloviniek, Eržika Mičátková sa narodila v Kysáči 18. novembra 1872 v chýrečnej rodine intelektuálov. Bila dcérou učiteľa Jána Mičátka, ktorého všetkých sedem detí boli významné osobnosti kultúrneho a verejného života vojvodinských Slovákov. Spomenieme brata Vladimíra Mičátka, prekladateľa, publicistu a prvého tajomníka Československého zväzu v Kráľovstve Srbov, Chorvátov a Slovincov a advokáta Ľudovíta Mičátka, prvého predsedu Československého zväzu a jedného z poslancov Veľkého národného zhromaždenia.
Základnú školu navštevovala u svojho otca a potom dva roky chodila do nemeckej kláštornej školy v Novom Sade a jeden rok do súkromnej školy v Osijeku.
Do literatúry vstúpila prekladateľskými prácami. Prekladala zo srbčiny, ale tiež aj zo slovinčiny a ruštiny. U období 1900 ‒ 1932 vydala množstvo prekladov, medzi ktorými vynikajú najmä diela J. Babića Gaj (1900), J. Laskovera Mučeník (1902), B. Nušića Rok devätopetnásty (1926) a Onamo! Namo! (1931), ako aj Srbské poviedky Vladimíra Mičátka (1940), ktoré preložila a uverejnila osemnásť rokov po bratovej smrti.
Eržika často písala pod pseudonymom Dcéra ľudu. Z jej prozaických textov sú významnejšie poviedky Dedina, Katuškino previnenie a Anča samopašnica.
Pre dejiny ženského hnutia dôležitý je seriál jej textov, ktoré pod názvom Listy z Juhoslávie, napísala pre noviny Živena v období 1924 – 1927 a v ktorých informovala o spoločenských udalostiach a činnosti ženského spolku. Taktiež uverejňovala aj texty v časopisoch Dennica, Dolnozemsky Slovak, Národná jednota, Zborník ČS zväzu v Kráľovstve SHS, Slovenské pohľady, Živena a Letopis Živeny. Súčasne s písaním pracovala na podpore čítania a šírenia tlače a získavaní predplatiteľov slovenských novín. Podarilo sa jej počas vojny (1916) získať veľký počet predplatiteliek a čitateliek Živeny z rôznych spoločenských vrstiev a zjednotiť ich do spolku. Na jej podnet boli vyfotografované dievčatá v krojoch a fotografie boli zaslané do Živeny. Dnes majú tieto fotografie veľký dokumentárny význam.
Na post predsedníčky Ústredného spolku československých žien Kráľovstva Srbov, Chorvátov a Slovincov nastúpila v roku 1924 ako druhá v poradí po Ľudmile Hurbanovej a pôsobila ako veľmi aktívna do roku 1932, keď bol ženský spolok integrovaný pod strechu Matice slovenskej. Vynikala najmä v zakladaní pobočiek tohto spolku po slovenských dedinách vo Vojvodine a dokázala do svojich radov prilákať veľké množstvo žien. Len v Novom Sade mal spolok 110 členiek. Dom, v ktorom Eržika žila počas pobytu v Novom Sade na Dunavskej 13, stále existuje, avšak na ňom nie je žiadna tabuľa, ktorá by svedčila o tejto skutočnosti.
Eržika Mičátková bola váženou členkou Národného ženského zväzu Kráľovstva Srbov, Chorvátov a Slovincov (Juhoslávie), kde na Kongrese zväzu v Záhrebe v roku 1926 iniciovala rezolúciu o ochrane slovenských žien, medzi ktorými bolo veľa mladých dievčat, ktoré pracovali ako slúžky (bedinerky) v Belehrade. V rezolúcii sa požadovalo, aby bola v nedeľu popoludní poskytnutá učebňa na jednej z belehradských škôl pre potreby pedagogickej práce so slúžkami v Belehrade. Mičátková sa zúčastnila práce Kongresu žien Malej Antanty v Sarajeve v roku 1924 a Národného ženského zväzu Kráľovstva Juhoslávie pri jazere Bled v Slovinsku. Ako jedna z hostí sa zúčastnila svadby kráľa Aleksandra s rumunskou princeznou Marijou a osobne im v mene združenia žien venovala darček – slovenskú vyšívanú košeľu zo zlata a striebra.
Mičátková bola v rokoch 1910 – 1913 členkou predstavenstva Lipy, obchodnej akciovej spoločnosti založenej na podporu ľudových remesiel. Bola jedinou zástupkyňou z nášho regiónu v tejto spoločnosti. Vo výbore Lipy bolo niekoľko významných mien, napríklad spisovateľka Ľudmila Riznerová Podjavorinská. Ako jednu z hlavných úloh si spoločnosť dala za cieľ nájsť známe vyšívačky, ktoré sa zaoberajú ľudovými výšivkami a ktoré by pre finančnú náhradu vyšívali pre Lipu, aby tak podporili pestovanie slovenských ľudových ozdôb a motívov, a tým prispeli k zachovaniu krojov a umenia. Okrem toho bola do roku 1918 podpredsedníčkou Spoločnosti evanjelických žien v Kysáči a spolu s ďalšími predstaviteľmi združenia sa zúčastňovala na slávnosti odhalenia pamätníka Slovákom popraveným v Kragujevci.
Rovnako ako Ľudmila Hurbanová aj Eržika Mičátková pôsobila v ochotníckom divadle a rovnako ako jej priateľka sa nikdy nevydala. Hovorilo sa, že bola zvláštna, neskromná a že mala veľké očakávania od seba i od ostatných. V Ústrednom archíve Slovenského evanjelického kostola je zachovaná korešpondencia Eržiky Mičátkovej a Ľudmily Hurbanovej, spolu 12 listov. Tieto listy sú cenným dokumentom, a svedčia nielen o ich blízkom priateľstve, ale poskytujú aj obraz o spoločenskom a kultúrnom živote v tom období.
Za prácu v oblasti pestovania ľudovej kultúry, najmä u žien v slovenskej komunite vo Vojvodine, bola vyznamenaná Radom sv. Savu V. stupňa, ktorým ju vyznamenal kráľ Aleksandar Karađorđević. Eržika Mičatková zomrela 29. decembra 1951 v Kysáči, kde bola aj pochovaná.
Bez ohľadu na to, že sa výsledky ženských združení v tom čase môžu zdať skromné , je dôležité si uvedomiť, že bez nich by sme ani dnes nemohli hovoriť o nových oblastiach a dobývaní väčších práv žien na týchto priestoroch.
